|
Depeche Mode som neobjavila, Depeche Mode sa mi proste stali. Depeche Mode mi prerástli cez hlavu. Ako keď žena zrazu stretne "toho pravého". Nevie, prečo je to práve ten, ale vie, že je to on. Aj ja to v tomto prípade viem, že nič väčšie pre mňa hudobne nebude existovať. A môžem sa mýliť, presne tak ako žena pri "tom pravom".
Najväčšia sranda na tom všetkom je, že vtedy, keď DM počúvali všetci, ja som ich vôbec nepoznala. Pamätám si povestné spory medzi depešákmi a metalistami, ale to všetko šlo úplne mimo mňa. A potom sa stalo to, že počas zdravotnej prehliadky v Luxe si Mirka kúpila v Dartym Singles 86>98. Z istých dôvodov som si ich chcela vypočuť. Celkom sa mi páčili. Napálila som si ich. Uisťujem vás, že hoci som vtedy mala 28 rokov, tie skladby som skutočne počula prvýkrát. Postupne sa mi páčili viac a viac. Vykryštalizovali sa mi obľúbené skladby. Ale to bol len začiatok.
Keď sme začali robiť na Komisii, Mirka sa rozhodla, že si kúpi DVD One Night in Paris: Exciter Tour 2001. Pred odchodom ho videla u sesternice a vravela, že je to zážitok pozerať sa na Davida. V tej dobe som stále nerozoznávala ani členov skupiny, nieto ich mená. Mirka si to DVD kúpila. Pozreli sme si. Uznala som, že David je prípad a dívať sa na neho je vskutku zážitok, ale ešte stále to nebolo ono. Pozreli sme si druhýkrát. I stalo sa. Zamilovala som sa. Vedela som, že musím toho spoznať viac.
Tak som si naštudovala problematiku (zdroj: amazon.com) a pri našom prvom nájazde v Trieri som si chcela kúpiť Violator, len tak podľa feelingu (treba si uvedomiť, STÁLE som vtedy skoro nič nepoznala). Ale nemali, tak som kúpila Exciter. Počúvaním som zistila, že je sakra dobrý. A potom to už šlo. Za pár mesiacov sa mi podarilo vyrásť na totálne šibnutého fanúšika. V robote počúvam DM. Doma počúvam DM. Keď som doma sama, spievam si DM. Kúpila som si o nich knihu. Koncerty som schopná pozerať do aleluja. Robím si z nich fotky. Tvorím koláže s Davidom. Obliekam sa do čierneho. Teším sa na nový album. Chcem si kúpiť všetky single. A CHCEM ísť na koncert (bola som v Prahe a ešte mám lístky do Amnéville a Bratislavy) a skákať a spievať a tancovať a biť sa o Davidove spotené tričko. Áno! Aj také veci sa stávajú... It's a question of lust. Definitely.
Okrem remixov, dvoch "singles boxov" som stihla nahonobiť v podstate všetko, čo DM kedy vydali (ak nerátam dve výberovky vydané v USA, po ktorých netúžim), takže toto je najrýchlejšie rastúca diskografia môjho života. Ale začnime s mojimi obľúbenými.
Playing the Angel
2005
|
 Zatiaľ bez komentára.
|
Exciter
2001
|
 Môj prvý album od DM. Pri budovaní diskografie som teda postupovala antichronologicky. Možno vďaka tomu dávam prednosť ich neskorším albumom. Kúpila som si aj tie úplne prvé, ale neoslovili ma. V podstate väčšinu fanúšikov až tak neoslovujú. V podstate Exciter mnohých tiež neoslovuje. Ale podľa mňa je dobrý. Je iný ako ich predošlé veci, ale iný neznamená zlý. Ak som niekedy videla skupinu schopnú vývoja, sú to práve DM. Exciter je pravdepodobne ich najlyrickejší album, a mnohí si myslia, že je preto nudný, ale v skutočnosti je plný pokladov. Moje tri obľúbené skladby sú Dream On, Freelove a When the Body Speaks.
|
Ultra
1997
|
 Tak toto bol album, pri ktorom som už bola v stave, že mi bolo jedno, čo stojí. Mala som absťák (týždeň bez kúpy CD od DM :) a keďže Skipka šla cez obed do Dartyho, povedala som jej, nech mi ho kúpi. Je to prvý album DM po odchode Alana. Človek by povedal, že bola veľká šanca, že to bude hrôza, ale nie je. Práve naopak. Paradoxne, skladba Barrel of a Gun, ktorá patrila k tým, ktoré som ešte za čias napálených singlov zrovna nemusela, sa postupne vyvinula na moju obľúbenú. Keď je človek vytočený, niet nad to si zarevať s Davidom o tom, že whatever I've done I've been staring at a barrel of a gun... Moja ďalšie srdcovka je Useless, úžasná, nahnevaná skladba s úplne presným videom (už som hovorila, že Anton Corbijn je génius a môj absolútny výtvarný vzor? :). Trojku mojich obľúbených skladieb uzatvára relatívne najoptimistickejšia (na Martinove pomery) No Good For Me. Milujem ten text. Don't say you want me, don't say you need me, don't say you love me, it's understood. Don't say you're happy out there without me, I know you can't be, 'cause it's no good.
|
Songs of Faith and Devotion Live
1993
|
 O tomto CD som na amazone čítala, že je to najzbytočnejšia lajvka všetkých čias. Na recenzie dosť dám, ale po prechode do štádia, keď som začala uvažovať nad singlami, som si povedala, prečo nie. Ha. Je fakt, že je to netradičná lajvka, lebo na nej nie sú všetky skladby z koncertu, ale len tie, ktoré boli aj na radovom albume SOFAD, navyše v tom istom poradí, t.j. nie v tom istom ako na koncerte. Ale ako môže byť live nahrávka z Devotional Tour zbytočná? Milujem Devotional. SOFAD je moje najobľúbenejšie CD od Depeche. Samozrejme, že toto je jedno z mojich najobľúbenejších diskov.
|
Songs of Faith and Devotion
1993
|
 CD, pri ktorom sa dostávam do extázy. Keď je Skipka náhodou v kancli, keď začnem spievať za zvukov SOFAD, vždy povie, no ja radšej idem. Musí byť na mňa zaujímavý pohľad. :) Ešte za čias napálených singlov bol Walking in my Shoes môj obľúbený song. Dodnes je to moja najobľúbenejšia skladba od DM. Ale aj tie ostatné sú proste bezvedomie. Celý album je veľmi psychedelický, takže neviem, čo to o mne vypovedá, ale zomieram z tých pesničiek. Či je to I Feel You alebo Mercy in You (ááánooo) alebo Rush (keď David spieva open your sensitive mouth and talk to me som úplne mimo) alebo One Caress alebo In Your Room alebo vlastne každá jedna z nich...
|
Violator
1990
|
 CD, ktoré som si kúpila, aj keď malo zlomený obal. Predsa som nemohla odísť z obchodu bez CD od Depeche... Violator je mnohými považovaný za najlepší album od DM. Aj ja som ho pôvodne mala najradšej, kým mi úplne nezašibalo zo SOFAD. Ale aj tak, je fakt, že čo skladba, to skvost. Ťažko vyberať obľúbené. Určite Personal Jesus, Enjoy the Silence (ej, či som originálna), Waiting for the Night, Halo (aj keď v tomto prípade mám najradšej verziu z DVD One Night in Paris).
|
|
